Na poli práve dozrelo obilie. Svätý Matúš ho kosil. Na čele mal pot, ktorý mu stekal po unavenej tvári. Okolo prechádzal Pán Ježiš. Pozdravil ho a keď videl, že je unavený, natiahol ruku do obilia a vytiahol tabak. Podal ho Matúšovi so slovami: "Šedni ši a kuř". Odvtedy vraj chlapi fajčia.

Zapísala Daniela Masláková, nar.9.2.1977 od Márie Kubicovej, nar. 1921, Hladovka
Príbeh bol zapísaný po slovensky.

 

Pán Ježiš odišiel po dlhšom čase na dovolenku. Svojim podriadeným nakázal, aby na všetko dávali pozor. Ak budú ľudia o niečo prosiť pri žatve, majú im to dať. Svätý Peter práve vtedy driemal a jeho slová vnímal veľmi málo. Keď sa ho, ako zástupcu pýtali, čo majú robiť, až budú ľudia kosiť, rýchlo im odpovedal: “Keď treba kosiť, treba i rosiť.”

Zapísala Daniela Masláková, nar.9.2.1977 od Márie Kubicovej, nar. 1921, Hladovka
Príbeh bol zapísaný po slovensky.

 

- No tak ja vjym, na co ši tak bacyče, na take tjy...
- No dy jako džeči, hodžyľi me, hodžyľi me na přontki, jako ucyč še. A esce vlašňe jako školacy, aľe uz ja přendla ľyn, přondlak s kondžeľom. No to me ši kondžeľ polozyľi a popocytaľi a poty špjyvaľi a poty na šľepe babe pograľi ... No to tag me...
- No jak pamjynceče aj dajake te pešňicki co še při tyj kondžeľi špjyvaly?
- No dy povadom, ze me tak špjyvaľi - Pratka ja...
Přontka ja ši přontka, tři ňiči do pjontka,
do soboty cvarty, cošik še mi zvartňe.
Ňehodž popod okna, ňezbrynkaj sybami,
aľe poč mjyndzy nas, podebatuj s nami.
Poč, hlopce, ty do nas, přiňyš cukjerecki,
za to či upřende na bjale portecki.
- No, to tjy přontki, no, a poty uz přišľi či hlopcy do izby, nu i pošadaľi s harmoňijom, i pograľi. No us ke kčeľi potancovač, no to uz mušeľi me kondžeľe polozyč i zatancovač. No i to tak še zabavjyľi i do jedenastyj, do džešontyj vecora a potym me šľi dudomu.
- A na parackak tys...
- A paracki tys... Paracki pozgaňaly še i špjyvaľi me, i pomodľyľi hočkedy, ke me sami, poty přišľi hlopcy s harmoňijom. Kazda us to pjo̲recko nasla mjyndzy tymi pjyřami a urobjyla take fajne za klobuk, za kaňak, no a vlozyla ši to tu, za kabačik, no, a ke uz přisľi hlopcy, no to uz fteren mjyňyl ši, ten ši vžon to pjo̲rko a fteren ňe, no to...

Rozpráva M. Števuliaková, dôchodkyňa, narodená 9. 9. 1921 a M. Jurči, učiteľ, narodený 11. 6. 1958
(zvukový záznam - stevuliakova_1)

 

Po lese kráčal unavený Pán Ježiš a stretol tam istého človeka, ktorý zbieral čučoriedky. Poprosil ho, aby mu dal aspoň za hrsť. Človek však bol veľmi lakomý a bál sa, že mu to bude chýbať, a preto povedal: Vieš čo, keď si taký múdry, nazbieraj si sám. Pán Ježiš pozrel na skupáňa a povedal.: Pre tvoju lakomosť sa nikdy ani ty, ani tvoje pokolenie z čučoriedok nenaje.

Zapísala Daniela Masláková, nar.9.2.1977 od Márie Kubicovej, nar. 1921, Hladovka
Príbeh bol zapísaný po slovensky.

 

- A na tjy modľidby ši spominače, jake še to, co še to modľylo?
- No to me modľyvaľi ro̲zaňec, no aľebo i tjy modľidby take jakok gvařyla v po̲šče...
- To mi mozeče povedžeč, jake.
- No dy očenaš, zdravas, verim, to take me modľyvaľi jako ro̲zanec džiš.
- No a to po go̲raľsku co šče modľyľi, ebo tak...
- No to zaš me modľyľi:
Co Pan Jezus čerpjal při svojyj mence, krvavy pot, krvave ubicovaňe,
trňove korune džvigal na glovicke, na křiz go přibjyľi,
som Pon Jezus čerpežľivy a po šmeřči byl strašľivy.
Paňe Jezu Kryste, ľudže v mjyšče ves kaplaňskej rence,
a v tyj rence kaplan pjastuje, nom gřešňikom ukazuje.
Nasa dusycka še do ňeba raduje.
Raduj še dusycko, vecnemu skonaňu, dusnemu zbaveňu
i ty vidly som Pan Jezus na nas vžon.
Najšvyntsa Panna v o̲ltařu šedžiš, zloty keľuch v rence džerzys.
V tym keľuhu Boze verne čalo jest, co še do nasego šerca dostalo.
Čalo švjynte nepovžynte, vysla pasyja švjyntego Jona
a s tyj pasyje vyslo pismo na vjyrh Kaľvaryje.
Už̲ralo synacka bozego, na křizu přibitego.
Synu mo̲j, kvjatku mo̲j, roztopočesony,
coj še nom tag oddal zydom, hero̲dom
ubicovač, ukřizovač, ke če vedľi po mence, po goroncyj mence,
ke če vedľi po mošče, zručyľi če prošče,
ke če vedľi po mošče, pytaľi če še׃
Co či jest Paňe, cy či žima, ňežimecka,
jest tu taka modľidbecka,
fto še jo modľi rano, veco̲r, ve dňe, v nocy,
bydž mi vzdycki na pomocy
Ježiš, Mária, Jozef. Amen.
- To take, hej.
- To taka dluga modľidba.
- No a ke byly jake švjynta ine, ja ňevjym, ta šmjertecka ke še nošyla.
- No, to bylo před Veľkom nocom, na, na, na Šmertne nedžeľe, to v Šmertne nedžeľe. Šmertecke nošime o jajecko prošime... No to oňi tag špjyvaľi.
- Na Lucyje dajake tjy... co robjyly džyfki ke... to olovo topjyly a při tym co...
- Tjy haluski vařyly, nerobjylak to, no aľe to še šmjaly ze tjy haluski vařyly a do kazdyj haluski daly ľistek, no fteren ten miľeňec by še vidžal komušik. A ktere te haluske vybrala, no to tego miľenca tam... no to take, ze takek to cula. Na ine, to olovo to ňevjym.
- To ňevjyče o tym.
- To ňevjym o tym.
- Bo tak še napřiklat, nevjym cy to v So̲jgo̲ře ňerobjylo še ze, ke hodžyl křonc po koľendže, ze baby mjaly pič ze zvoncka, hej? Coby mjaly dobry glos. To vjync takego? Abo džyfki ze mjaly šadno̲č na stoľicke...
- To pan farar, to esce teraz nedavno gvařyl. No to ze, ftera še kčala vydač hytro, ze hytro na to mjysce dže pan farar šedžal. No aľe co ja vjym... No to moze uvjyš, to moze uvjyš. A ze s tego zvoncka pič, no to, no to tyz moze...
- Stolki ze cy še robjyly pře tjy, co by to vidželi tjy střigi. Co to v tym koščele... To ňebacyče?
- To nevjym ja. To zaš kazdy cošik ine vjy.
- Hej.
- A na křčinak, take cošik, jaki zvyk byl... dajake take gratulacyje, cy še co...
- No to uz ke šli křčič, no, to uz křesnyj matce še davalo to ňemluvňa vzdy na prave renke. To teľo bacym, ze, zeby ňebyl kaľhutňik, zeby še ňepisal ľavom renkom, hej, zeby ňebyl ľavak, ba ze jyj go polozyč na prave renke, ona ši uz mogla go poty přelozyč, aľe pjyrse tak. No. A po drugie gvařyľi tak, i to bacym, i to ja i svojim robjyla, ze ke na švjynte přimaňe idže clovek a ma male džecko co ňegvaři, z ňikim ňegvařič, a ho̲hno̲č mu po švjyntym přimaňu do gemby. Ze ma cyste řec. No aľe, co ja vjym, no, ja to temu veřyla, a cy to veřyľi... To ja robjyla tak vzdy. Aľe to še uz...
- Jako z malym džeckem, hej?
- Male džecko, hej, cy go mas doma, cy go dže, ľenze ňešmes přegvařič po přimaňu z ňikim a jemu ho̲hno̲č tři razy, dyhno̲č, ze to ma cyste řec. Ze pjykňe gvaři, ňezajenkuje še, i cy to ja vjym, naši sycy gvařo doš.

Rozpráva M. Števuliaková, dôchodkyňa, narodená 9. 9. 1921 a M. Jurči, učiteľ, narodený 11. 6. 1958
(zvukový záznam - stevuli̲akova_2)