To očec gvařyl, ze pas ze svojim džatkem jalo̲venta f So̲jgo̲ře. To o̲n go vidžal tego gada s korunkom, tu na Maguře. Šedžal na pňaku a džadek ze volal na ojca – „poč, poč Jaňicku – aľe čiho – ukazem či kro̲ľa gado̲f. – No i ze na takim opaľonym pňaku ze šedžal, ze tag byl poskrencany. – Aľe zebyš mu nespročiv̲jyl. – No i ze go vidžal a ze mjal takje korunke jako kohut a byl carny. A keby mu kto spročiv̲jyl, to ze ke piskno̲l ten gad, to keľo by bylo gado̲f, teľo ľečalo za ňim. Aze za jakimšik tjy gady ľečaly a ze us potym ke vidžal keľo gado̲f idže za ňim, to vžon, zodžal kozuh a behno̲l go. A poty ke posel požryć za jakešik casy, to ze ten kozuh het byl ozňesony. 

Rozprávala V. Bugajová, narodená r. 1924 v Hladovke, zapísala Martina Gazdíková