Rodina Greštiakovcov počas odpustovej slávnosti v Hladovke, 15. 8. 2021
Gorali (horali) - obyvatelia horských krajov pozdĺž poľských hraníc, na česko-poľsko-slovenskom pomedzí zhruba medzi Jablunkovom v Česku (vrátane) a severným Spišom na Slovensku (vrátane) a jednak v malých enklávach v (ostatnom) Poľsku, na (ostatnom) Slovensku a na rumunsko-ukrajinských hraniciach. Majú svoje špecifické goralské nárečie, folklór, spev, tanec, hudbu, architektúru, tradície.
Goralskú oblasť na Orave tvorí 24 obcí, z toho 11 obcí na slovenskom území a 13 na poľskom území. Na slovenskom území, v okrese Námestovo sú to obce Oravská Polhora, Rabča, Rabčice, Sihelné, Oravské Veselé, Mútne, Novoť, Zakamenné, Oravská Lesná a dve obce Hladovka a Suchá Hora v okrese Tvrdošín. Na poľskom území leží 13 oravských goralských obcí, ktoré boli 28. júla 1920 pričlenené k Poľsku. Sú to Chyžné (Chyżne), Jablonka (Jabłonka), Oravka Orawka), Podvlk (Podwilk), Podsrnie (Podsarnie), Podsklie (Podszkle), Harkabúz (Harkabuz), Bukovina (Bukowina), Pekelník (Piekielnik), Veľká Lipnica (Lipnica Wielka), Malá Lipnica (Lipnica Mała), Dolná Zubrica (Zubrzyca Dolna), Horná Zubrica (Zubrzyca Górna) v okrese Nový Targ.
Hladovka a Suchá Hora patria do okresu Tvrdošín a sú vklinené medzi hornooravské obce Čimhová a Vitanová od západu, turistické stredisko Oravice od juhu a štátnu hranicu s Poľskou republikou od východu. Na poľskej strane je najbližšou obcou Chocholov (Chochołów), ktorá leží v západnej časti podtatranského regiónu Podhalie pri rieke Čierny Dunajec. Na slovenskej strane Západných Tatier sa paralelne s Chocholovskou dolinou tiahne Juráňova dolina, ktorá je ukončená divokým vápencovým kaňonom, nazývaným Tiesňavy. Juráňova dolina patrí k najkrajším dolinám oravských Roháčov a vyúsťuje do Oravickej kotliny. V okolí Suchej Hory vedie historická hranica medzi Oravou a Podhalím, pokračujúca smerom na sever od obce Čierny Dunajec (Czarny Dunajec) cez Odrowąż a Spytkowice. Čiara, ktorá vedie od podhalskej obce Spytkowice smerom na západ až k Babej hore, tvorí vlastne severnú časť historickej hranice Oravy.
Otázka pôvodu goralov nie je doposiaľ objasnená z historického ani etnologického hľadiska. Podľa jednej z hypotéz predstavujú zvyšky pôvodných bielochorvátskych hornovislianskych kmeňov, ktoré zo strednej Visly zatlačil na juh, hlbšie do karpatského oblúka poľský kmeň Ľachov. Konkrétne historické doklady o tom chýbajú. O vzťahu goralov k Malopoľsku priniesla viaceré doklady dialektológia. V poľskej aj v slovenskej dialektológii sa zhodne konštatuje, že goralské nárečia na Slovensku sú svojím pôvodom poľského typu. Proces slovensko-poľskej interferencie je však na Spiši, Orave, Kysuciach či v enklávach rozdielny. Osobitosti vývinu goralov determinovali historické, sociálne a hospodárske podmienky v rámci valaskej kolonizácie od 2. polovice 15. storočia. Z etnického hľadiska sa gorali na Slovensku považujú za Slovákov a ich tradičná kultúra predstavuje prechodné slovensko-poľské kultúrne pásmo.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Gorali_(po%C4%BEsko-slovensk%C3%A9_pomedzie) - Wikipédia
O PÔVODE GORALOV - z Monografie obce Hladovka, ktorej autorom je PaedDr. Jozef Golvoň (v r. 2010 vydala Obec Hladovka, ISBN 978-80-970442-5-1)
O goraloch písal už P. J. Šafárik vo svojich Starožitnostiach: Zagorci, Gorali někde w sewernjem podkřidlj Tater (...) gegichž gméno žeby od Latinjků w Dacij nebo v Pannonii mjsto Záhorci, Horali pocházelo, každým snadno se domyslij. Slůwko Záhoří u starých Slowanův bylo gedno z neyobljbeněgšjch.“[95] Ide tu teda o osobitý kmeň slovanský, ktorý sa vyvíjal v susedstve slovenských, poľských, ukrajinských aj českých kmeňov.
V tomto označení môžeme pochopiť aj slová poľského jazykovedca K. Nitscha, ktorý zdôrazňoval etnickú príbuznosť Goralov so Slovákmi a hovoril, že Goralov popoľštili do ich sídel naplavení Ľasi.[96]
Slovenský ľud hovoril chorvátskym nárečím, ktoré ničené maďarčinou postupne zaniklo, a v dobe Jagelovcov, vplyvom husitských pohybov preneseného živlu českého, pretvorilo sa na novoslovenské nárečie. Vplyvom tohto počešťujúceho procesu dnešná reč Slovákov nosoviek nemá, hoci predkovia ich určite mali, ako to dokazujú slová, prevzaté zo slovenčiny do maďarčiny. V tom čase, v ktorom zanikal chorvátsky živel na Južnom Slovensku, začal sa pretvárať v nárečie poľsko-goralské v celej oblasti severného Uhorska a južnej Haliče.
Sídlo Chorvátov bolo v Malopoľsku, v Sliezsku a na severnom Slovensku. Hlavné mesto mali v Krakove. Z územia Slovenska patrili k Bielochorvátsku Orava, Liptov, dve tretiny Trenčianskej župy po Vláru, polovička Turca, Zvolenská oblasť husto zalesnená, Spiš, časť Šariša a Zemplína.
Po rozdvojení jednotného, určite aj vnútorne diferencovaného národa chorvátskeho, začali sa tlačiť lašské kmene do opusteného, či riedko osídleného územia medzi Sanom a hornou Vislou východne od Krakova. Na horách karpatských sa ich postup zastavil a pomalý tlak rozlial sa ďalej, smerom na západ, až objal celú oblasť Malopoľska, pričom pohltil aj pozostatky Chorvátov.
Poľské historické skúmanie otázky Chorvátov vo vzťahu ku dnešnému obyvateľstvu zamlčovalo alebo si ju nevšímalo. Poľskosť kraja, nielen dnešná, ale aj dávnejšia, je pre nich mimo každú diskusiu a jednako poľská etnografia a jazykoveda nemôžu vysvetliť otázku Goralov, skupinu nárečovo etnograficky značne odlišnú od ostatných nárečí v Poľsku. E. Niederle o tom píše: „Zato z národopisných, antropologických príznakov je zjavné, že poľskí Gorali sú časť zvláštneho typu a kmeňa, ktorý však stará história nespomína.“[97] Gorali sú totiž hornovisliansky pozostatok pôvodných kmeňov bielochorvátskych, ktorý sa vyvíjal za celkom odlišných podmienok politických a klimaticko-geografických samostatne a zachoval si mnoho príbuznosti jednak so Slovákmi, čiastočne so Slezákmi. (Peřich: Slezsko, Praha 1945). Len tak môžeme vysvetliť etnické príbuzenstvo Goralov so Slovákmi a dodnes zjavné súvislosti zhodné s rečou a folklórom slovenským.
František Palacký sa zmieňuje vo svojich Dejinách o Bielom Chorvátsku takto: „Toto Chorvátsko so starodávnym mestom Krakovom, rozšírené na hornej Odre a Visle, nazvané aj Veľkým a Bielym Chorvátskom je pravda najtemnejším bodom dejín a zemepisu vôbec.“
Bielych Chorvátov pozná i Nestorova ruská kronika a poľská Vincenta Kadlubka, ktorá podáva správu o ich ovládnutí Boleslavom Chrabrým.[98] Anglosaský kráľ Alfréd, ktorý v rokoch 890-893 preložil španielskeho kňaza Orosiusa Historiarum libri VII., napísané začiatkom V. storočia, ich nazýva Horitmi. Ich sídla udáva v Sliezsku a Malopoľsku.
V cestopise Žida Ibrahima Jakuba z roku 965 sa uvádza niekoľko údajov o politickom vývoji Chorvátov.
Onedlho potom sa ruskému kniežaťu Olegovi Chorvátov na Visle podarilo podrobiť. Boleslav I., kráľ český, po premožení Nemcov a zaistení si nezávislosti (936) zabral aj Krakovsko, teda kraj Bielych Chorvátov, lebo do roku 965 sa nachádzalo v jeho rukách. Menovaný židovský cestovateľ nazýva Boleslava I. kráľom Prahy, Boemy a Krakova.
Pri založení pražského biskupstva (973-975) dostal sa kraj Bielych Chorvátov do jeho obvodu. Po smrti Boleslava III (999) obsadil Krakovsko poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Odvtedy sa stal Krakov sídlom poľskej moci a načas sa s ním do rúk Boleslava Chrabrého dostala aj dnešná Morava a časť Slovenska; v roku 1003 obsadil tento mocný kráľ aj Prahu, ktorá bola jeden a pol roka jeho sídlom.
Martin Žukovič v spise Kdy byla střední Evropa Slovany osídlená?, píše o Goraloch, že obývajú západné Karpaty v Haliči.[99]
Za predkov Goralov sa pokladajú aj Karpi, od ktorých dostali meno Karpaty vo východnej časti, kde tento slovanský kmeň sídlil. Jeho meno súvisí so slovenským slovom krpce, rumunsky karpi, (poľsky kierpaċ – látať obuv). Meno karpi znamená výrobu krpcov ale možno ho vyložiť aj deformáciou slova Chrvat - Chorvát.
Koncom X. a v XI. storočí meno Bielych Chorvátov úplne zaniká a oni sami sa do XIV. storočia pod vplyvom silného poľského živlu popoľštili.
Záverom k tejto otázke: Ľud na severnom Spiši a Orave možno menovať Goralmi, pokiaľ týmto slovom označujeme obyvateľov tohto severného územia Oravy a Spiša.
[96] Nitsch, K.: Zbiorowa gramatyka, Kraków 1922: Píše: Vec vyzerá tak, akoby tieto zväzky boli z dávnejška a potom, po zaujatí týchto krajov, oddelenými horami, tými plemenami, na dlhší čas prestali.“
[97] Niederle, E.: Slov. starož. III., 226
[98] Šafárik, P. J.: Slovanské starožitnosti II., 104
[99] Zukovič, M.: Uvedený spis bol vydaný v Kroměříži v roku 1907