Zvyky a obyčaje v zime

 

  

Zvyky a obyčaje v zime

Mikuláš
Z rozprávania pamätníkov sa zvyk s Mikulášom sa udomácnil v čase, keď sa smerom do Suchej Hory stavala železnica, ktorá bola ukončená v roku 1889.

Zvyky na Ondreja

Tento sviatok bol vyhradený väčšinou dievkam. Na Ondreja chodili dievčatá kradnúť. Vždy sa stretlo pár dievčat a takto v skupinách chodili po domoch, kde bývali mládenci. V každom dome sa tajne snažili ukradnúť nejakú vec, ktorá patrila mládencovi. Kradli sa tie najbežnejšie predmety, najčastejšie oblečenie, vedro na vodu, sekeru, pílu a pod. Ak to pri svojej práci súrne potrebovali, vymieňali si nagrabjone -“ukradnuté” veci hneď. Inak dievčatá všetky nakradnuté veci zaniesli do krčmy a usporiadali tu "výpredaj". Mládenci si za peniaze, alebo iné platidlo vykupovali veci späť. Takto získané peniaze, dievčatá rozdelili na dve polovice. Za jednu časť usporiadali zábavu a za druhú polovicu peňazí si kúpili ozdoby na stromček. Ozdoby si rozdelili medzi seba tak, aby sa žiadna ozdoba u dievčat neopakovala. Z každej sady ozdôb malo dievča iba jednu. Tieto ozdoby mali dievkam priniesť vianočné šťastie.

Ďalším zvykom na Ondreja bolo trasenie plotov. O polnoci slobodné dievčatá triasli dreveným plotom a pritom hovorili (SH):

Ploče, ploče třensem če
švjynty Ondřej prosem če.
Daj mi tyjtu nocy znač
s kim ja bedem přet oltařem stač.

Po vyrieknutí tohto zariekadla dievča muselo zachovať mlčanie až do rána. V tú noc musela mať pod vankúšom mužské nohavice, aby sa jej v sne zjavil ten, s ktorým bude tráviť zbytok života. Tento zvyk sa neuchoval.

Zvyky a obyčaje na Luciu

Súčasťou zvykov a obyčajov sú aj povery. Lucia vraj v deň svojho sviatku mútila, kalila a vírila vodu. Takéto víry boli nebezpečné hlavne pre vydaté ženy. Na Luciu nesmela žena ísť prať prádlo na potok, lebo jej hrozilo, že ju rozvírené vody zoberú zo sebou.
Tento deň bol určený prevažne pre slobodné dievčatá, ktoré sa chceli vydávať. Existovalo veľa najdivnejšich spôsobov, ako mohla dievka zistiť, či sa naozaj vydá, alebo zostane starou dievkou. Jedným zo spôsobov bol zvyk nosenia polien. Mladé dievča večer, keď sa zotmelo, išlo nabrať do náručia polená. Nesmela ich brať po jednom, ale naraz. Nesmel ju pri tom nikto vidieť. Potom spočítala koľko polien doniesla. Keď vyšlo nepárne číslo, znamenalo to, že ostane starou dievkou. Keď napočítala párne číslo, znamenalo to, že je na svete niekto, kto s ňou bude tvoriť pár. To dievča malo potom právo variť halušky, aby sa dozvedelo aj meno svojho vyvoleného. Dievčina si vyrobila trinásť halušiek a do každej z nich, zabalila papierik s menom chlapca. Pri varení sa vybrala tá haluška, ktorá vyplávala na povrch ako prvá. V tejto haluške bolo meno jej vyvoleného.
Veľmi podobným bol ďalší zvyk, ktorý bol tiež založený na varení halušiek. Halušky varila skupina dievčat. Dôležité bolo, aby všetko, čo sa použilo pri varení, bolo kradnuté. Halušiek bolo toľko, koľko dievok a mládencov bolo v dedine. Tie dve halušky, ktoré sa ako prvé vo víre spojili, sa vybrali. Tvorili budúci manželský pár. Keď sa spojili mená dvoch chlapcov, alebo dievok, znamenalo to, že ostanú bez partnera.
Ďalším zvykom bol zvyk hádzanie ohryzkov. Dievča si znovu pripravilo 13 lístočkov s menami chlapcov. Bolo to presne toľko, koľko je dní od Lucie do Štedrého dňa. K tomu sa vybralo jedno veľké jablko. Lístočky aj s jablkom si dievča schovalo na tajné miesto. Každý deň vyhodilo jeden lístok a raz odhryzlo z jablka. Na Štedrý deň dievča vyhodilo predposledný lístok a posledný raz odhryzlo z jablka. Po večeri si pozrelo meno na lístku. Lístok aj z ohryzkom si dalo do vrecka a tak išlo na polnočnú omšu. Počas omše muselo myslieť na tohto chlapca. Po skončení omše dievča muselo hodiť ohryzok do tohto mládenca. Ak trafilo, znamenalo to, že bude jej partner. Ak sa netrafilo, bol to znak, že zostane starou dievkou.
Z týchto zvykov sa nezachoval ani jeden.

Zvyky a obyčaje na Katarínu

Mládenci grabjyli - chodili po domoch a “kradli” - odnášali veci dievčat, doniesli doprostred dediny žŕdky, postavili pyramídu a keď mrzlo, povešali na ne šatky a rôzne časti odevu dievčat, ktoré nagrabjyľi a obliali ich vodou. Dievčatá si museli potom svoje zamrznuté veci vysekávať.

Od Lucie do Vigílie (Štedrého večera) sa robili tiež stolčeky. Tie sa mali potom zobrať do kostola a sadnúť si na ne, aby bolo vidno bosorky, ktoré vraj mali byť v kostole otočené chrbtom k oltáru.

Zvyky a obyčaje na Štedrý večer

Štedrý deň je v goralskom nárečí označený ako viľija. Hovorilo sa, že aký je človek na Štedrý deň, taký bude počas celého roka. Počas celého dňa sa držal pôst, až do štedrovečernej večere. Počas dňa sa jedávalo málo a pôstne jedlá, napr. pečené zemiaky so surovou kyslou kapustou, moskaľ – koláč pečený v peci.
Nejedlo sa vraj preto, aby myši z poľa nepobrali zemiaky a nepilo preto, aby vtáky nevypili obilie z poľa. Počas dňa ľudia navštívili aj cintorín. Na hroby svojich zosnulých zaniesli vetvičky ozdobené vianočnými ozdobami, zapálili sviečky a pomodlili sa. Počas dňa prebiehalo zdobenie stromčeka a príprava slávnostnej večere. Pred slávnostnou večerou najstarší v rodine zobral za náruč slamy a rozsypal ju po zemi. Po nej sa chodilo až do druhého dňa. Celý ten čas sa nesmelo zametať. Toto bol znak, že Ježiš sa tiež narodil v maštali na slame. Potom si zobral košík, nabral do neho ovos a každému dieťaťu vysypal trošku na hlavu. Dievkam preto, aby boli pekné a chlapcom, aby rýchlo rástli. Zbytok ovsa sa vysypal na stred stola a do neho sa vložila miska s jedlom. Počas večere sa nesmelo ani z jednej misky všetko zjesť, aby bolo po celý rok dostatok chleba. Po skončení večere otec zobral oplátok a polámal ho na toľko kúskov, koľko statku bolo v maštali. Potom išli všetci spoločne do maštale a dali zožrať kúsok oblátky každému zvieraťu, aby i oni vedeli, že sa narodil Ježiš.
Na štedrovečernom stole nechýbal hrášok (členovia rodiny si po večeri nabrali hrášok na lyžičku a počítali, či ich osoba, na ktorú práve myslia, ľúbi, či neľúbi), sušené slivky, koláče, ovocie (krája sa jabĺčko – naprieč – ak je jablko zdravé – má zdravé jadro, budú aj členovia rodiny v budúcom roku zdraví), víno, či iný alkohol ako prípitok.
V rodinách sa ešte udržiava zvyk z každého jedla trošku nechať, odložiť (vhodiť) do obilia, ktoré býva na stole, po večeri to zmiešajú a zanesú domácim zvieratám. Nesmelo sa všetko zjesť, malo sa vždy niečo nechať, to preto, aby mali v rodine po celý rok hojnosť.
Po večeri nasledovala opäť modlitba (poďakovanie za večeru) a rozdávali sa darčeky (opäť ich obyčajne rozdávala hlava rodiny, častokrát aj mama, alebo si každý hľadal niečo pre seba). Dievčatá pri stromčeku hádzali topánkou. Ak sa topánka otočila k dverám, znamenalo to, že sa do roka vydá.

Otec s matkou urobili štedrovečerný chlieb aj pre domáce zvieratá – koňovi a kravám, lebo tie zohrievali Ježiša v Betleheme. Bol to doma pečený maskaľ, medzi ktorý vložili oplátky s medom a troškou polievky. Otec to zaniesol do maštale spolu s podlažnikem, ktorý mal za úlohu ochraňovať zvieratá po celý rok.
Po tomto obrade rodina až do neskorého večera spievala koledy a rozprávala príbehy o živote Ježiša. Neskôr si obyčajne blízki príbuzní, či známi šli navzájom zaspievať vianočné piesne – zhruba do 23:00 hodiny. O polnoci sa celá obec zišla na polnočnej svätej omši.
V posledných rokoch (asi od r. 1992 - nepotvrdené) na týchto polnočných svätých omšiach účinkuje nielen príležitostný mládežnícky spevácky zbor (ten už od roku 1982), ale aj folklórna skupina zo Suchej Hory spolu s goralskou muzikou (až do oddelenia farnosti Suchá Hora - do 1. 7. 2006). Spievajú a hrajú sa slovenské vianočné piesne i piesne preložené do goralského nárečia (piesne pôvodom slovenské, poľské, alebo umelé, vytvorené na goralské melódie, či staršie goralské piesne). Po polnočnej svätej omši ešte dlho do noci mládež vyhráva a spieva pred kostolom, na fare, alebo u niekoho zo svojich známych.

Povery spojené so Štedrým večerom.
Na polnočnú omšu si každá žena do batôžka zabalila hŕstku ľanu. Na obetovanie jedna za druhou na kolenách obišli celý oltár. V rukách niesli ľan, ako obetný dar Ježiškovi na košieľku.
Ďalšou poverou, ktorou rodičia motivovali detí aby vydržali pôst počas Štedrého dňa bola tá, že ten, kto na Štedrý deň nič nezje a pred večerou pozrie do ohňa uvidí zlaté peniažky, zlaté hviezdičky, alebo zlaté koliesko.

Niektoré rodiny si však ešte udržiavajú aj zvyk, podľa ktorého sa z polnočnej svätej omše ponáhľajú domov, aby boli nielen čo najrýchlejšie doma, ale aby aj na poli patrili medzi tých, ktorí čo najskôr porobia poľnohospodárske práce i pozbierajú úrodu.

Na Štedrý deň nesmeli ženy vkročiť do iného príbytku. Ak sa niekde zjavila, priniesla zo sebou veľké prekliatie a nešťastie. Keď však cudzí dom navštívil chlap, priniesol do domu šťastie a požehnanie. 
Hovorilo sa, že na Štedrý deň by nikto nemal ležať, lebo že po celý rok bude leňošiť, alebo bude chorľavieť. Alebo, že ak prišiel do domu niekto bohatý, bol znamením toho, že celý rok bude bohatý. Ak prišiel naopak niekto chudobnejší, znamenalo to opak, chudobu v dome. V súčasnosti sa z týchto zvykov zachováva málo.

 

Betlehemci
O Betlehemcoch hovorí Anna Baleková nar. v roku 1912, že rozprávali i spievali po slovensky a oblečení boli v miestnych krojoch.
Časť textu z ich spevov uvádza takto:
Mesiačik vysoko ešte stojí.
Ľud sladko spočíva na pokoji.
A my sa berieme k tej radosti,
ktorú nam zvestoval Duch z Výsosti.
Kdes chodieval Kubík,
kdes chodieval Kubík,
zakiaľ si bol mladý,
zakiaľ si bol mladý.
Preskakoval bučky,
preskakoval bučky,
javorové klady,
javorové klady.
Ovce moje, ovce,
ovce moje, ovce,
nech Vás pasie, kto chce,
nech vás pasie, kto chce.
Ja vás pásť nebudem,
ja vás pásť nebudem,
ja s Betlemom pôjdem,
ja s Betlemom pôjdem.
Pamjyntaj goraluv 30

 

Nový rok

Na Nový rok chodili väčšinou deti zavinšovať nový rok svojim príbuzným. Krstní rodičia si svoje krstňatá odmeňovali Novym ľatkem - Novým rôčkom - čo bol vlastne malý darček v podobe sladkosti, jednoduchej drevenej hračky, alebo oblečením.


Niekoľko Novoročných vinšov


Vinsujem vom Novy rok,
co by šče byli zdrovi a vesoľi
jako v ňebi aňo̲li.
Coby še vom dařyly kury cubate, genši šodlate,
coby še vom dařyl ko̲ň s bjalymi nogami,
coby šče orali štyroma plugami.

Šongňijče do peca, vyjmiče kolaca,
šongňijče do skřiňe, vyjmiče po̲l šviňe,
šongňijče do safki, vyjmiče go̲řalki.

Kloľi šče? Pekľi šče? To nom cošik ponukniče.
Na scenšče, na zdrove, na ten Novy rok,
co by še vom dařylo, syčko dobře vodžylo.
S oveckami na hoľi, s krovickami na roľi.


Keľo kolko̲f, teľo volko̲f,
keľo jedľicek, teľo čeľicek,
keľo skřiň, teľo šviň.
A zeby šče meľi v kazdym kontku po džešontku
a na pecu štyry, tak vom Boze daj.

Vinsujem vom scenšľivy Novy rok,
co by vom vypadno̲l z peca bok
a spoza peca skala,
zeby še vom džyfka do roka vydala.

Vinsujem vom scenšľivy Novy rok,
aby vom vypadno̲l z peca bok
a z povaly deska,
doš uz bylo džiška.

Vinsujem vom Novy rok,
co by šče byľi zdrovi a vesoľi
jako v ňebi aňoľi.
Keľo jedľicek, teľo čeľicek,
keľo taňyřo̲f, teľo frajyřo̲f,
keľo kolko̲f, teľo volko̲f,
a vinsovač ňepřestaňem,
kim od vas co ňedostaňem.

Vinsujem vom scenšľivy Novy rok,
zeby še vom dařyly ko̲ňe s bjalymi nogami,
coby šče orali štyromi plugami.
Jak ňe štyromi, tak třomi,
jak ňe třomi, tak dvomi,
jak ňe dvomi, tak jednym, aľe pořondnym.

Šongňijče do peca, vyjmiče kolaca,
šongňijče do skřiňe, vyjmiče po̲l šviňe,
Jak mi mače co dač,
nemušiče nad tym ozmyšľač. Tak mi dajče.

Vinsujem vom take vinse,
namo̲j pravde ňevjym inse.
A vinsovač nepřestaňem,
pokim cošik ňedostaňem.