Hlop nasel zyrkadlo a hľadžyl. – Hí, to švjynty Antoň! – A ze malo co, ze tag hodžyl tam hľadžič do izby, do ňego. – To švjynty Antoň. – No dobře. A baba bez kľucove džo̲rke vidžala, ze o̲n cošik tam ma. – Pockaj, ja uvidžim co! – On odysel, posla ona. Taka byla oskubjona, no dy taka neupravjona. Ona še ňigdy nevidžala jaka je. Požyra – ehe! Ten ma frajyrke! Ten ma frajyrke a hodži tam za ňom! Ja vidžala, ja vidžala! – To ze potym stego teľo bylo, coše dovadžyľi, dovadžyľi do nemoty a šľi es na fare. No i zaš kšondz tys esce nevidžal to zyrkadlo i ze tys hľadži. I tys jakegošik švjyntego vidžal. – Ze to tu je švjynty Jo̲zo̲f. – No i ze to potym s tego teľo bylo, co potym pošľi es na sut. Ze tam us jakišik byl co us vidžal zyrkadlo, co im to tam vyšvetľyl.

Rozprávala A. Krátka, narodená r. 1926 v Hladovke, zapísala Martina Gazdíková