Ftedyk mjala šedem roko̲f. Nas očec košil trave na Dolumošču a tak še to tam volalo. Moja mač me poslala povedžeč ojcu, ze še u nas zacyna vojna. Us potym o par dňi šľi do poľskyj vojacy. Bylo to mozno v septembře, aľebo zacontkem oktobra. No, potym přisla mobiľizacyja. Mlodši hlopi dostaľi povolajoncy dekret na vojne. A potym uz me zyľi v strahu a šľedovaľi, jako še vojna přibľizuje ku nom. Nadřyj přisly ňemecke vojska, aľe tjy še u nas dlugo nezdžerzaly. Ruske vojska ik vygnaľi, aľe aby ňeobyšľi ňemecke vojska napro̲zno, tak zajimaľi ľudži ze sobom. No při tym im pomagaľi aj gardžišči, to byľi Slovacy. Aľe nebyľi od nas. Ľudže še pokryľi po pivňicak. Aľe aj tak doš ľudži vžyňi ze sobom. Potym ik ňehaľi v Ľysku, v Cymovyj, v mešče a tam urcyty cas byľi. Nas tys bylo v jednyj pivňicy třicač. Ňebyla to veľka pivňica. Aľe s tyk třicačik bylo dvacač džeči. No našľi nas v tyj pivňicy, gardžišči. To nas vygnaľi s pivňice. Nadřyj me šľi džeči. Becency jako jagňenta. To išče gardžisto̲f troske přebralo. Potym povedžeľi nasym ojcom a mačeřom, aby nas vžyňi nazat do pivňice, aľe aby me byľi čiho. Nase pivňice oznacyľi, ze byla skontroľovana a ze tam v ňyj ňikogo ňima. A my tag mogľi zostač doma. Potym še vojska ruske zastavjyľi, bo Ňemcy meľi dobre postaveňe, meľi dobry vyhľad na Glodo̲fke. A mogľi ruske vojska odstřeľovač. Bylo zastřeľeno doš Ruso̲f a či byľi pohovaňi při koščeľe. Zaginuľi aj dva glodovjaňe. Mňe jako male džyfcentko ši obľubjyl jeden ruski vojak. Gvařyl mi po ruski, ze aj o̲n ma doma male dočer. Pytal me, zebyk mu špjyvala. Ja mu špjyvala pešňicke Orava, Orava, coš taka boľava. Nevjym keľo mi rozumjal. Un mi zaš špjyval Vychoďila na bereg Kaťuša. Aj ja še jo naucyla, aľe ňerozumjalak, co špjyvom. Ten vojak mjal vzdy pře mňe keks, aľebo aj cukřik. Bral me na koľana, zabaľyl do jego čeplego kozuha, aľe po caše mač zjyščyla, ze mom v glove vsy. Mač mi povedžala, ze mozem špjyvač, aľe abyk še ňedala do kozuha baľič, abyk zaš ňimjala vsy. No aľe potym uz ruske vojska odysly. Aľe nastalo daľse trapeňe. Vygaňaľi zaš nas do Poľska. Ľudže braľi ze sobom ľen to najpotřebňyjse. Mňe aj brata z bapkom ňehaľi doma a očec s hlopcami i mačeřom šľi do Poľska. Aľe to takik starsyk ľudži a malyk džeči zostalo vjyncyj doma. Aľe me doma dlugo ňebyľi̲. Ľen jedne noc. Na drugi džyň nas zaš zacyňi vygaňač ruske vojska. Ľebo Ňemcy zacyňi odstřeľovač nase džedžine. Tak nas Ruši nalozyľi na saňe, mojego brata, mjal třinaš roko̲f, bapke, ta mjala šedemdžešont a nas spo̲ľňik šedemdžešontšedem roko̲f. Odvež̲ľi nas ku So̲jgo̲ře a tam nom povedžeľi, ze aby me šľi na nogak do Hoholova. My z bapkom me zysly ze saňi a mo̲j brat a spo̲ľňik nekčeľi zyjš, ze ig muso odvjyš do Hoholova. Aľe oňi povedžeľi aby zyšľi. A ke ňekčeľi, tak převro̲čyli saňe aj šnimi do šňygu. Tag me mušeľi iš na nogak. Ve veľkim sňygu. Bylo nom bardzo žima. Ftedy me ňimeľi take čeple obuče jako džiš. No a tam nas uz cekal nas očec i mač. Byľi me u jednyk v Hocholove, fteři nas meľi radži. Nase kamaratstvo esce aj teras š ňimi udžerzujeme.

Rozpráva A. Jurčiová, učiteľka na dôchodku, narodená 27. 6. 1937
(zvukový záznam - vojna, text 5)



Kje bylo ku Lucii, to me še zezgaňaly. Stašickova Vjero̲na, Ko̲rňafka, Džubaski, my dvje, Lačakove Ddžyfcenta. A bylo třa čiskač smatke na dahi. A dřyj ňizyj byl dah, dalo še vyčisnuč. To me tys tjy smatky čiskaly. No to džeči, syčkim še nom tjy smatki polapaly a mňe nahuckaly. Mňe še pjyrse ta smatka na ten dah lapjyla. A Vjerona Kurňavova ľen čiskala i čiskala a ta smatka furt jej ľečala. Ňevjym, cy pjonty, cy so̲sty, cy šo̲dmy ras. Ftedy še jyj na ten dah smatka zavješyla. Aľe še ta vera na ostatku z nas vydala. A moja smatka še pjyrsa obešyla. Aľe ja še pjyrsa f tjy ňesopusty vydala.

Rozprávala A. Zurvalcová, narodená r. 1924 v Suchej Hore, zapísala Martina Gazdíková

 

Istý farár za svojho života raz úmyselne neodslúžil svätú omšu. Prešli roky, zostarol a zomrel. Keďže kňaz musí za každú úmyselne neodslúženú omšu pykať, aj tento kňaz si musel svoj hriech odčiniť až po smrti a za účasti aspoň jedného človeka.
O mnoho rokov neskôr sa večer v kostole slúžila bohoslužba ako každý deň. Po nej si pán farár vyzliekol omšové rúcho a unavený sa pobral na faru. I kostolník sa veľmi ponáhľal, zamkol kostol a pobral sa domov. Nikto si nevšimol chlapca, ktorý práve zaspal na lavičke. Keď sa chlapec o polnoci zobudil, všimol si, že v sakristii sa svieti. Zrazu bol osvetlený i celý kostol a v diaľke zbadal postavu oblečenú v kňazskom rúchu. Lepšie sa prizrel a zbadal, že postava je iba z kostí. Zľakol sa, veď kostru doteraz ešte nevidel. Postava podišla k nemu a prihovorila sa mu ľudským hlasom. Chlapec sa dozvedel o chybe kňaza, ktorú urobil počas svojho života, i to, že túto chybu môže napraviť iba svätou omšou. Potom mu kňaz ukázal rukou ku oltáru. Pred oltárom bolo presne 13 schodov. Poprosil ho, aby prišiel aj na budúcu noc. Hneď potom zmizol. Na druhý deň chlapec zašiel za miestnym farárom, ktorý mu povedal, aby vydržal a ostal v kostole. Chlapec najskôr nechcel, bál sa, no potom sa poriadne pripravil na svätú omšu a v kostole ostal.
O polnoci prišiel kňaz. Zavolal chlapca pred oltár. Podal mu miništrantské oblečenie a poprosil ho, aby mu odpovedal na bohoslužbe. No skôr, ako začali bohoslužbu, museli prejsť po trinástich schodoch. Na každom schode sa kňaz spevom opýtal chlapca:

“Žačku, žačku učený, nad školami vybraný
povedz, žačku, čo za jeden?” (dva, tri,...)

Chlapec mu odpovedal:
1. Len ten jeden Jezukrist, čo nad nami kraľuje a nás všetkých miluje.
2. Dve table Mojžišove, čo na hore písane, len ten jeden Jezukrist, čo nad nami kraľuje a nás všetkých miluje.
3. Tri patriarchové ...(ďalej vždy pridať predchádzajúci text)
4. Štyria evanjelisti ...
5. Päť rán Božích krvavých ...
6. Šesť ľalií pre pokornú Máriu ...
7. Sedmora radosť Božia ...
8. Osem sviec nebeských ...
9. Deväť hur anjelských ...
10. Desatoro Božích prikázaní ...
11. Jedenásťtisíc panenek a deväť zmordovaných ...
12. Dvanásť apoštolov ...
13. Trinásty sám Pán Boh ...
Na konci piesne už stáli pred oltárom. Chlapec posluhoval, podával purifikátorium, otváral knihy, lial vodu na kňazove ruky a odpovedal pri modlitbách. Čas pokročil a omša sa končila. Po skončení kňaz podal chlapcovi ruku, srdečne mu poďakoval, že ho vyslobodil z toho hriechu. A povedal mu, že schody, ktoré práve prešli, boli schody do neba a každý, kto tam chce dôjsť sa musí naučiť pieseň, čo spolu spievali, lebo ona je kľučkou k nebeskej bráne, ktorú bude svätý Peter otvárať v nebi.

Zapísala Daniela Masláková, nar.9.2.1977 od Márie Kubicovej, nar. 1921, Hladovka 
Príbeh bol zapísaný po slovensky.

 

 

Jako džyfcenta hodžyly me hukač ku studžynce, dže še nom glos obezval, tam še vydas. Poty še hodžylo buřič, ke šviňa krohtala. Jak zakrohtala zaras, to še f ten rok vydala. A ke na třeči ras, to za tři roki. A poty me na Ondreja haluski vařyly. Pokladly me ľistki ze šľifki, z gruski, z jabloňe. Na fterego myšľala, to vlozyla, ten bedže. Jak či vysel, to išče bedže ten miľenec. Davaly še tři haluski.

Rozprávala K. Brnušáková, narodená r. 1912 v Hladovke, zapísala Martina Gazdíková

 

A zaš gvařyľi o Petrovi a Panu Jezusovi, jako hodžyľi po švječe. A kčeľi přyjšč bez vode. A tam pašli pastyře ko̲ňska i voly. I gvařo, kebyšče nom daľi tego ko̲ňa, co by nas popřenošyl bez vode. A oňi ze ňe. Peter vžon bic i vyčikal tjy ko̲ňska. A ot ftedy majo ko̲ňe na zadnyk nogag takje boľaki. To ot ftedy, jako Peter šmigno̲l tego ko̲ňa. A vo̲l še popožyral na to i přisel i kľynkno̲l i ten vo̲l ik popřenošyl. I kje to bajki.

Rozprával K. Šuvada, narodený r. 1933 v Suchej Hore, zapísala Martina Gazdíková