Nasa bapka ňebacyla te hoľere, ba jyj mać. V Glodo̲fce byla hoľera a f So̲jgo̲ře zaś byl mo̲r aj ve Vitanovyj. Ba v Ľysku byla hoľera. To popot okna hodžylo a drelo še – spiče cy nespiče? – A fto povedžal spime, to spaľi do raňa. F tym dome pomreľi sycy. A fto povedžal ňespime, aľe še Panu Bogu modľime, to ňeumreľi. A to tak bylo, veco̲r zacon boľeć břuh a zacno̲l řigać. A do raňa umrel. To hojdže do jednego vymreľi a hojdže ňe. A hovalo še na Dolumošče. Tam jest ten hoľerski smyntyř.
No us tak malo ľudži zostalo, to kje umreľi, to ik poza vode nošyľi, poza Jeľešňe do tego hoľerskego smyntyřa. A potym ze jakašik Lyšuľa ik oblo̲cyla. A potym ze ši us povedžeľi, kje ik us malo zostalo ze pudo sycy na pogřyp. Keľo ľudži bylo v džedžiňe to šľi a bez džedžine. A veco̲r še zrobjyl strasny šum, jako keby byl vźon vľyc smreka ze syčkimi galenźami, taki ňeokřesany. A to jako keby go vjo̲s. A ľudže še pytaľi – co us to tak čensko idže? – A to odpovedžalo –Ja hoľera, ke šče me tak pjykňe vyprovadžyľi, ja še tu us ňigdy nevro̲ćim. 

Rozprávala V. Bugajová, narodená r. 1924 v Hladovke, zapísala Martina Gazdíková