Nasa bapka to gvařyla, ze sla ve februaře pešo z mjasta. Taki čňyg byl. A ze še sla modľency. A ze ľen raz f tyj meskyj ro̲vňi takje kurcenčisko, takje ubogje kvicalo a slo poza garat a kolo tyj bapki. Aľe ze bapka ši go nefšimala, ze ľen povedžala – odyjdž ode mňe, satanaše. – A poty esce ukvicalo, aľe us ňeslo za ňom daľyj. Naľe ve februaře kurce... coby še byl zľutoval a vźon go.
Dřyj keš sel to hojco stračyl hočfto. Aľe vzdy gvařyľi – neber, nehaj to! Bo ze to hočfto ňehal tak, bo to tyk ďablo̲f tračyľi. Bo kogo ďabo̲l opental, to go ňimo̲g stračič. To hojco, kabat zodžal a ňehal tak. Na jak fto sel, ke go vžon, no to ši vžon i s tym inkľusem. To še go ňimo̲g pozbyč.

Rozprávala V. Bugajová, narodená r. 1924 v Hladovke, zapísala Martina Gazdíková



Hlop nasel zyrkadlo a hľadžyl. – Hí, to švjynty Antoň! – A ze malo co, ze tag hodžyl tam hľadžič do izby, do ňego. – To švjynty Antoň. – No dobře. A baba bez kľucove džo̲rke vidžala, ze o̲n cošik tam ma. – Pockaj, ja uvidžim co! – On odysel, posla ona. Taka byla oskubjona, no dy taka neupravjona. Ona še ňigdy nevidžala jaka je. Požyra – ehe! Ten ma frajyrke! Ten ma frajyrke a hodži tam za ňom! Ja vidžala, ja vidžala! – To ze potym stego teľo bylo, coše dovadžyľi, dovadžyľi do nemoty a šľi es na fare. No i zaš kšondz tys esce nevidžal to zyrkadlo i ze tys hľadži. I tys jakegošik švjyntego vidžal. – Ze to tu je švjynty Jo̲zo̲f. – No i ze to potym s tego teľo bylo, co potym pošľi es na sut. Ze tam us jakišik byl co us vidžal zyrkadlo, co im to tam vyšvetľyl.

Rozprávala A. Krátka, narodená r. 1926 v Hladovke, zapísala Martina Gazdíková