Peter Jurči (1924 - 2010) - rozprávanie o práci s Detským folklórnym súborom Goral v Hladovke. (z magnetofónovej nahrávky z roku 1995)
Vyňaté z publikácie CESTY HUDBY K MLADÝM A MLADÝCH K HUDBE - Zborník príspevkov určený pre viacodborovú rozpravu, ktorá sa uskutočnila ako súčasť 19. Podroháčskeho stretnutia mladých muzikantov Staré nôty mladých strún v chate Zverovka v Roháčoch v dňoch 19. - 21. apríla 1995
Zostavil: Viliam J. Gruska, Vydala: Nadácia ,,Prebudená pieseň", Radvanská 1 - 811 01 Bratislava, Tel.: 075318116, v spolupráci s AIA CENTROM Viliam J. Gruska, Jurigovo nám. 9-84105 Bratislava, Tel.: 07 723 313, ISBN 80-967179-6-8
Viac informácií o Viliamovi J. Gruskovi: https://viliamjangruska.sk
PETER JURČI Mgr.
Profesná a záujmová orientácia:
Učiteľ Základnej školy v Hladovke, pedagogika, ľudová kultúra Oravy.
Viac ako 10 programov z tradičnej ľudovej kultúry obcí Suchá Hora a Hladovka pre súbor Goral. Viac ako 20 programov pre Detský folklórny súbor pri ZŠ Hladovka.
Usmerňovanie kultúrneho diania v obciach Suchá Hora a Hladovka. Práca v porotách rôznych prehliadok. Vyznamenania: Viacero od Ministerstva kultúry, školstva. Prezidentom udelené vyznamenanie za pedagogickú a verejnoprospešnú činnosť.
ŠTYRI DESATROCIA S GORALSKOU KULTÚROU
(Spracované podľa magnetofónového záznamu)
Do Hladovky, goralskej dediny na Orave, som prišiel sám, na základe vlastného rozhodnutia v roku 1952. Ako pracovník odboru školstva a kultúry som poznal dediny, o ktorých sa hovorilo ako o dobrých učiteľských staniciach, ale i tie, ktoré nepatrili medzi tie najlepšie. A táto stanica bola práve jednou z tých najťažších učiteľských staníc, kde sa učitelia vymenili počas roka aj päťkrát. Bol som zvedavý, čo sa tam vlastne robí, že tam učitelia nechcú pracovať. Počas dvoch rokov, som ako pracovník okresu bol aj inštruktorom pre miestny národný výbor v tejto obci a obec som teda poznal. Ale viete, aké to boli roky. Pracovníci ONV boli oveľa viac na dedinách ako vo svojich úradoch. Školili, presviedčali, zabezpečovali výkupy zemiakov a pod.. Aj preto som chcel odísť z odboru školstva a ísť pracovať radšej na dedinu. V rozhodovaní mi pomohlo aj to, že som ako pracovník na odbore školstva a kultúry dostal za úlohu zabezpečiť so súborom, ktorý v Hladovke pracoval už od roku 1937, program na prvú Východnú a ísť s ním. Padlo mi to vhod.
Do obce vtedy ešte nechodil autobus a na železničnú stanicu bolo treba ísť poľom, peši asi 4 km. Obec ešte nemala elektrinu. Jeden obchodík, kde sa predávala múka, cukor, pálenka a jedna krčma. Nečudo, že aj učitelia tu boli naozaj v zlej situácii. Mali problémy so zabezpečovaním si stravovania i ubytovania.
Aj práca s ľuďmi tu bola dosť zložitá a ťažká. Všetci obyvatelia boli súkromne hospodáriacimi roľníkmi, času mali pomerne málo. No i napriek tomu tu mali už spomínaný folklórny súbor, dychovú hudbu, hralo sa divadlo.
Často však prvými otázkami účinkujúcich boli otázky: Čo dostaneme za vystúpenie?", Kedy sa vrátime?", „Kto to vybaví?", atď.
No goralská hudba a tanec ma už vtedy chytili za srdce a rozhodli za mňa. Páčila sa mi aj práca s deťmi a tak som odišiel z ONV a stal sa učiteľom na hladovskej základnej škole.
Vedúcu súboru, Emíliu Dudzíkovú, som poznal už dlhší čas. Ešte ako úradník v Habovke som viedol divadelný krúžok a často sme sa stretávali napríklad na súťažiach práve týchto divadelných krúžkov. Keď som prišiel do Hladovky, potešila sa a privítala ma slovami: „Dobre, že si prišiel, aspoň mi pomôžeš pri práci so súborom, nebudem na to sama.“ Lebo to viete, prácu s dospelými jeden človek ťažko zvládne. Pri tejto práci sú potrební aspoň dvaja. Jeden, aby sa zaoberal otázkami nácviku, druhý otázkou organizačnou. Ľudia tu boli pracovití, veselí a vedeli sa aj dobre zabaviť. Často však bolo potrebné po vystúpení skontrolovať, či má každý svoj klobúk, valašku, hudobný nástroj atď., pretože si v tejto svojej „veselosti častokrát kadečo pozabúdali.
Bolo to ťažké obdobie náročné na čas a zvládnutie všetkých požiadaviek. Finančné zabezpečenie súboru, zabezpečenie nástrojov a krojov, organizovanie nácviku súboru - väčšinou v neskorých večerných hodinách, alebo v nedele a sviatky, pozháňať účinkujúcich na vystúpenie a pod..
Tieto problémy s dospelými nás viedli k tomu, aby sme v roku 1957 založili detský folklórny súbor, v ktorom by sme si sami odchovali dorast i pre súbor dospelých.
Dlhší čas sme mali pomerne veľký záujem zo strany detí a tak sme si mohli dovoliť robiť aj určitý výber. Takýmto spôsobom sme mohli deti motivovať aj k lepším výsledkom v škole a udržať si veľmi dobrú disciplínu. Nie všetci rodičia však chápali, akým prínosom pre dieťa je práca v súbore a koľko skúseností dieťa získava pri svojich cestách za vystúpeniami.
Pracovať s deťmi znamená mať veľa trpezlivosti, povzbudzujúcich slov, veľa času na vysvetľovanie, mať na zreteli, že je to dieťa, ktoré chce sa naučiť, či už hrať, spievať, alebo tancovať. Je potrebné dať dieťaťu možnosť sa realizovať. Dať mu možnosť hneď po prvých ako tak dobrých úspechoch, predstaviť svoje schopnosti, aby malo dieťa hneď od začiatku pocit, že robí svojím výkonom niekomu radosť. To bol dôvod, prečo sme deti zaraďovali do vystúpení pomerne zavčasu.
Spočiatku do súboru chodili deti, ktoré už vedeli spievať i tancovať. Často sa s tým stretávali na rôznych rodinných oslavách napr. krstinách a svadbách. Veľmi často počúvali spev svojich rodičov a neskôr si aj sami spievali pri kosení, hrabaní sena, alebo pasení kráv. V súbore bolo treba pracovať predovšetkým na jednotnom vystupovaní, kolektívnom speve a tanci, po choreografickej stránke pripraviť vystúpenie. Postupom času, ako sa táto goralská kultúra vytrácala z bežného života, bolo potrebné začať učiť detí všetko od začiatku. Od spevu, cez pohybovú kultúru až k tancu. Vyžadovalo si to čoraz viac a viac námahy.
Kým som bol slobodný, v práci so súborom mi pomáhal učiteľ Viktor Garbiar. V roku 1957 som sa oženil a od roku 1962 mi už v súbore výdatne pomáhala moja manželka, rodáčka z Hladovky. Prácu sme si rozdelili. Manželka sa viac venovala choreografii, nácviku spevu a tanca a starala sa o to, aby prejav účinkujúcich bol čistý goralský. Ja som mal na starosti organizačnú stránku a neskôr i detskú goralskú muziku, čo bol dlhší čas veľký problém.
Spomeniem takýto prípad. Boli sme v Prešove a vyhrali sme cenu ministerstva školstva. Ja som však pred galakoncertom, na ktorom bolo treba vystúpiť, musel zháňať svojich dospelých muzikantov, ktorí sa skamarátili s miestnymi občanmi a ktorým hrali v niektorej krčme do tanca. Aby aj oni boli trocha potrestaní, bola znížená aj odmena pre náš súbor. Premýšľali sme, čo by sa s tým dalo urobiť. Rozhodli sme sa, že sa pokúsime založiť detskú goralskú muziku.
Deti, a vlastne ani ich rodičia, nevlastnili žiadne hudobné nástroje. Rodičia im ich za- kúpiť nechceli, pretože mali obavy, že deti pri hudbe dlho nevydržia a hudobné nástroje budú zbytočné. Obrátil som sa preto so žiadosťou na bývalý ONV, oddelenie finančnej správy. Odpoveď bola strohá a znela: „Rybár, keď chce chytať ryby, musí si kúpiť udicu sám a keď chcú Hladovčania hrať, nech si aj oni kúpia nástroje sami."
Prvé husle nám poslal pán Cyril Gál, ktorý mal niečo spoločné s bratislavskou filharmóniou. Niekoľko huslí sa mi podarilo kúpiť v bazáre v Žiline. Samozrejme, že za peniaze z vlastného vrecka. Po malých opravách na nástrojoch, ktoré sme si tiež museli zaplatiť sami, sme mohli začať s nácvikom detských muzikantov. Členmi prvej detskej goralskej hudby boli Vlado Kozera, Karol Škrabek, a Anton Bugaj. Potom sme opäť dlhší čas detskú ľudovú muziku opäť nemali, nebol záujem. Až po určitom čase mi v tom pomohol syn, ktorý v tom čase navštevoval LSU v Trstenej, kde hral na akordeón. Nahovoril som ho, aby skúsil aj hru na husliach. Našli sme ďalších dvoch záujemcov, zhodou okolností synov goralského muzikanta pána Jána Šimeka zo Suchej Hory. S jeho pomocou sme opäť a v pomerne krátkom čase mali vlastnú detskú goralskú muziku. Dobrým pomocníkom v súbore sa mi stal práve môj syn. Najskôr spolu aj so sestrou vystupovali ako tanečníci v súbore dospelých i detí, neskôr sa syn stal primášom práve tejto, v poradí už druhej, detskej goralskej muziky a potom i dobrým pomocníkom pri odovzdávaní svojich skúseností ďalším mladším muzikantom. Neprestal hrať, aj keď sa dal na iný druh hudby. Vrátil sa však, je pedagóg a lásku k hudbe i folklóru šíri ďalej.
Hneď na začiatku musím povedať, že nepoznám goralského muzikanta, ktorý by sa bol učil hrať goralskú muziku z nôt. Z pokolenia na pokolenie si túto goralskú pieseň odovzdávali muzikanti len tak, že mladší muzikanti „odkukali", ako to robia tí starší. Presne tak som začal pracovať aj ja s deťmi. Začínali sme s jednoduchými piesňami, ktoré už deti poznali a vedeli ich aj zaspievať. Keď ako tak zvládli prvé melódie niektorých piesní, deti dostávali čoraz väčšiu chuť do cvičenia, prichádzali sa na nich pozrieť aj ďalšie deti a tým sa okruh záujemcov rozširoval.
Samozrejme, že zo strany detí bol potrebný v muzike sústavný nácvik. Niektorí to nezvládli a vrátili sa radšej do skupiny tanečníkov.
Ako riaditeľ školy som mal prehľad, kde je voľná trieda, kde sa môžeme zísť, či môže prísť na nácvik ten, alebo iný žiak. Využíval som aj čas, ktorý by bol žiak premárnil čakaním na autobus. Vždy som mal po ruke husle a magnetofón. Ty prehráš to, ty to, ty už vieš hrať - ukáž to týmto dvom, preskúšaj ich. Sám by som nebol stačil venovať sa každému osobitne a tak to niekedy vyzeralo ako pri vojsku. Starší mali na starosti „výcvik nováčikov“. Aj toto podnecovalo prácu deti A mňa zase tešilo, že sme z roka na rok mali novú mladšiu detskú goralskú hudbu.
Ďalšou veľkou motiváciou pre deti bolo aj to, že akonáhle niekto vedel už ako-tak trocha zahrať, hoci ešte kde - tu čosi zaškrípalo, zaradil som ho na vystúpenia, aby získal rutinu na javisku. Uľahčovalo mi to ďalšiu prácu s deťmi. Často mi to niektorí členovia hodnotiacich komisií vytýkali. Keď už nemali čo povedať, konštatovali, že v hudbe čosi neladilo, kde tu čosi zaškrípalo. Netrápil som sa s tým. Nemalo zmysel aby som im vysvetľoval, ako to motivuje detí a koľko radosti im to prináša. Koľkokrát dieťa nešlo spať, pokiaľ si neprehralo na husliach to, čo sa mu dal naučiť pán učiteľ, aby mohlo ísť vystupovať. Koľkokrát mi rodičia citovali ich deti: „Ja to musím vedieť, nechcem, aby som sa musel hanbiť a nechcem sklamať ani pána učiteľa". Takto to chápali deti.
Ako som už spomínal, veľmi často som si vo svojej práci vypomáhal magnetofónom. Manželka sa mi smiala, keď som učil pri magnetofóne. „Prosím ťa, čo s tým chceš dosiahnuť?" „No, budeme sa učiť spievať, tancovať alebo hrať".
Neoceniteľným pomocníkom mi bol najmä vtedy, keď sme nacvičovali tance, pri ktorých mala hrať muzika. Iste si viete predstaviť, že kým sme nemali vlastnú detskú muziku, bol magnetofón vlastne jediným možným riešením. Nácvik sa robil s magnetofónom a generálka s dospelými muzikantmi bola mnohokrát až tesne pred vystúpením.
No magnetofón som využíval aj inak. Mal som napríklad v Trstenej priateľa, jedného lekára, ktorý bol celým svojim srdcom goral. Chcel, aby aj jeho syn tancoval v súbore. Aj tomu som spočiatku pomáhal magnetofónom. Učil som ho poznávať goralské piesne, počúvať goralskú muziku a potom spieval spolu s magnetofónom. Zvládol to, ba patril k tým najlepším spevákom a tanečníkom v súbore.
Jedna mamka mi tiež o svojom synovi povedala: „Pán učiteľ, netrápte sa. Z neho nič nebude." „Počkajte, ja vám dokážem, že bude. Že bude spievať i hrať." Vymýšľal som všeličo. Trpezlivosť moja i žiakova spôsobila, že dnes je z neho jeden z najlepších goralských muzikantov. Jeho mama mi prednedávnom povedala: „Nie darmo sa hovorí, že ste učiteľ.
Ako vidíte, človek musí mať trpezlivosť. Aj keď deti „nezaberú" hneď, časom sa výsledky dostavia.
Najplodnejším obdobím obidvoch súborov, súboru dospelých i detí boli 60 a 70 roky. Absolvovali ročne i 20 - 25 vystúpení. Nejeden z bývalých žiakov si ešte i dnes spomenie na Východnú, Detvu, Heľpu, Strážnicu, Trenčín, Prešov, Terchovú, Pelhřimov a rad ďalších miest, v ktorých súbor pravidelne vystupoval a i predo mnou si zavzdychá: „Ach, pán učiteľ, keby sa tak vrátili tie roky, ktoré sme s vami strávili v súbore".
Samozrejme, že veľkým prínosom pre súbor bolo i vystúpenie na domácej pôde, pred svojimi rodičmi. Často sa stávalo aj to, že sme museli zabezpečovať kultúrny program súčasne v Suchej Hore i v Hladovke. Čo teraz? Pretože v súbore účinkovalo niekedy i 42-46 detí, nebol to až taký veľký problém. S manželkou sme si súbor rozdelili na dve skupiny (väčšinou podľa bydliska žiakov, aby ich mohli vidieť rodičia). A keď už sme mali aj dostatok mladých muzikantov, rozdelili sme si aj detskú goralskú muziku. Samozrejme, že mne väčšinou ostala tá slabšia muzika, ale o to potom bola väčšia snaha u detí vyrovnať sa tým lepším.
Súbor bol často lákadlom pre občanov, ktorí mnohokrát nemali záujem zúčastňovať sa verejných hovorov a pod.
Náš prístup k deťom sa odrážal aj v disciplíne detí. Nikdy sme s nimi nemali žiadne vážne problémy a náš súbor patril nielen svojim programom, ale celkovým vystupovaním a disciplínou detí vždy medzi tie najlepšie.
Často nás navštevovali aj známe osobnosti z oblasti folklóru. Bol to napríklad pán doktor Leng so svojimi študentmi, ktorým chcel priblížiť autentický goralský folklór z prvej ruky. Ďalej bol u nás veľmi častým hosťom Jožko Majerčík. Často som zasielal piesne či magnetofónové nahrávky pánovi Klimentovi a ďalším. Všetky piesne, ktoré sme s manželkou dlhé roky zbierali, sme odovzdali synovi. Ten túto zbierku neustále dopĺňa a dúfam, že sa mu podarí zachovať aspoň časť z týchto prekrásnych goralských tradícií.
So súborom dospelých som prestal pracovať v roku 1977. Pripravil som s ním ešte vystúpenie, s ktorým bol súbor na zájazde v Juhoslávii. Po návrate mal súbor s mojim nástupcom ešte asi 5 vystúpení, no jeho činnosť pomaly zanikla. Ja som už na túto prácu nemal dostatok síl a chcel som sa viac venovať deťom. Tým v detskom folklórnom súbore, ale aj tým vlastným. S detským folklórnym súborom som pracoval ešte do roku 1992.
