1. Zvyky a obyčaje na jar
Najpočetnejšou skupinou zvykov a obyčajov počas roka sú zvyky na jar. Toto ročné obdobie je symbolom prebúdzania sa prírody, nového života... S týmto prebúdzaním sú spojené i ľudové zvyky a tradície.
Začíname Smrtnou nedeľou, Kvetnou nedeľou, kvetným a veľkonočným týždňom. Súčasťou zvykov a sviatkov na jar sú aj zvyky spojené s jarnými prácami, vyoraním prvej brázdy a prvým vyháňaním oviec na pašu. Patrí tu aj veľmi obľúbené stavanie májov.
Zvyky a obyčaje na smrtnú nedeľu
Vyháňanie smrtky.
Na Smrtnú nedeľu, pred Veľkou nocou, chodili dievčatá po dedine so smrtkou. Obrad sa nazýval vyháňanie smrtky.
Tak ako mnohé iné zvyky, obyčaje či obrady, slúžili na zahnanie nejakého nešťastia, na zarieknutie niečoho zlého, tak aj týmto zvykom na Smrtnú nedeľu chceli ľudia vyhnať smrť so svojich príbytkov, aby sa im vyhýbala a celý rok ich nenavštívila. Celý obrad mal v sebe veľkú dávku tajomnosti a hoci to niekedy ľudia brali s humorom, predsa len verili, že im to pomôže.
Vyháňanie smrtky vyzeralo asi takto:
Mladé dievčatá, ktoré mali približne 14 rokov sa odeli do bielych plachiet. Jedna dievčina, väčšinou tá najstaršia, nosila smrtku. Smrtkou bola drevená žŕdka v znamení kríža. Mala oblečenú košeľu, sukňu a jednu topánku. Hlavu mávala vyrezanú z dreva.
S takto vyparádenou smrtkou chodili z domu do domu po celej dedine. Pravidlom však bolo, že keď ju niesli cez dedinu, bola celá zakrytá bielou plachtou, aby ju nikto nevidel. Povrávalo sa totiž, že kto ju uvidí odkrytú na ulici, ten do roka zomrie. Smrtka sa odkryla až vtedy, keď sa vošlo dnu, do domu. Podobne to bolo aj so spevom. Po dedine sa smrtka nosila v tichosti a spievať sa začalo až v dome pri odkrývaní smrtky. Spievalo sa po slovensky a najčastejšie pieseň Hora horí.
Hora horí
Hora horí, večne slúži,
čo sa na tých dveroch teľo dusí.
1.
Ak je dáky žobrák, almužne mu,
ak je dákych hostí idem k nemu.
2.
Ani som nie žobrák, ani hostí, l
en som ja smrtečka z ukrutnosti.
3.
Keď sa ja oblečiem, pekná budem,
od hlavy po päty biela budem.
4.
Na rúčky si vložím rukavičky,
na nôžky pančušky i črievičky.
5.
Na hlavu si vložím svú korunu,
potom si vyberiem krásnu pannu.
6.
Zvony budú zvoniť, hrať muzika
a družbovia budú rýľ, motyka.
Pochválen Pán Ježiš Kristus!
Niekedy spievali na tú istú melódiu aj iné slová. Touto piesňou ľudia uznávali, že nech robia čokoľvek smrti aj tak nikto neutečie. No aj napriek tomu dúfali, že ju môžu aspoň oddiaľiť.
HORA HORÍ
Hora horí, večne slúži,
čo sa na tých dveroch teľo dusí.
1.
Ak je dáky žobrák, almužnu mu,
ak je dáky hostí, do izby dnu.
2.
Ani som ňe žobrák, ani hosti,
len som ja smrtečka z ukrutnosti.
3.
Smrtečko, holubku, kdesi bola,
žes sa tele časy zabavila?
4.
Bola som v Inderi, od východu
viedla som cisára súdiť Bohu.
5.
Smrtečko, holubku, sadniže si,
zďaleka ty ideš, odpočiň si.
6.
Nebudem spočívať, treba ísti,
tebe, milý pane, súdiť viesti.
7.
Smrtečko, holubku, daruj mi to,
dám ti do pohára striebro, zlato.
8.
Ja nepýtam pohár striebra, zlata,
ale žiadam to, po čo som poslatá.
9.
Zapriahajte kone, služobníci,
pôjdeme po horách spolu všetci.
10.
Bláznivý človeče, čo to rečieš,
ty pred mojou kosou neutečieš.
11.
Hoc ty pôjdeš koňi a ja peši,
predsa ty neujdeš mojej kosy.
12.
O tvojich sto rokov môj jeden rok
a tvojich sto krokov môj jeden krok.
Spev slúžil na prilákanie smrti, ktorá v dome prebývala. Hovorilo sa, že keď smrť počuje spev a uvidí svoju napodobeninu vôjde (prevtelí sa) do nej. Dievčatá pri odchode smrtku zakryjú a tým uväznia i smrť v nej.
Za odmenu dostávali dievčatá peniaze. Niekde dostali 20 halierov, inde zase, kde boli bohatší ľudia aj celú korunu. So smrtkou sa chodilo od rána do večera, až kým sa neprešla celá dedina. Tento zvyk sa však nezachoval ani v Suchej Hore ani v Hladovke.
Zvyky a obyčaje na kvetný týždeň
Bol to týždeň, kedy sa upratovalo, presúšali periny, oblečenie, kroje. Hovorila sa, že keď sa to urobí v kvetnom týždni, bude všetko také krásne a voňavé ako kvet. Kvetný týždeň bol zakončený Kvetnou nedeľou. Ešte aj teraz sa v kvetnom týždni presúšajú periny a robia sa v domoch poriadky. Zachovali sa aj zvyky posväcovania bahniatok na Kvetnú nedeľu. Gazdovia tieto bahniatka ešte stále používajú pri požehnávaní svojich prác okolo gazdovstva.
Zvyky a obyčaje na Kvetnú nedeľu
Na Kvetnú nedeľu sa v kostole svätili bahniatka. Hovorievalo sa, že posvätné "kvetnonedeľné" bahniatka majú zázračnú moc. Preto sa dávali do brázdy, keď sa išlo prvý krát orať. Bahniatka sa dávali aj do vriec s jačmeňom a ovsom určeným na siatie. Keď išli ovce prvý krát, po tvrdej zime, na salaš, gazdovia nimi svätili a žehnali svoje stáda.
Zvyky a obyčaje na veľký týždeň
Po Kvetnej nedeli nasleduje veľký týždeň. Tento čas bol určený pre duchovnú a telesnú očistu. Držal sa prísny pôst. Málo sa jedlo, aj to bezmäsité jedlá. Ľudia chodili pravidelne do kostola.
Zvyky a obyčaje na Zelený štvrtok
Týmto dňom sa začínala veľkonočná slávnosť. Bolo sa treba zdržiavať mäsitých jedál, preto sa tento deň volal Zelený štvrtok. Jedli sa len zelené potraviny (šalát, špenát, kapusta, atď). Večer išli všetci do kostola na omšu. Tam sa slávnostne zamkli zvony aj orgán. Zvony nezvonili a orgán nehral. Namiesto zvonenia ráno, na obed a večer chodili školopovinní chlapci klepať a hrkať na rapkáčoch. Prešli vždy celou dedinou. Chlapci sa na to veľmi tešili. Táto situácia trvala až do Bielej soboty. Tento deň bol zvláštny aj tým, že sa ľudia schádzali o polnoci v kostole. Tu sa pomodlili a išlo sa na dro̲ski - na cesty. Dro̲ski preto, lebo sa so spevom obišli všetky kríže a pomníky v chotári. Pri každom kríži sa zastalo a ľudia sa modlili. Repertoár piesní bol obsiahnutý v katolíckych spevníkoch.
Po tejto časti obradu si všetci účastníci precesie išli nabrať vodu z potôčika, ktorý preteká obcou. Hovorilo sa, že táto voda má zvláštnu moc, lebo keď mučili Ježiša, zhodili ho z mosta do vody. Preto ľudia vchádzali do potoka, umývali si telo a hlavne miesta, ktoré ich boleli. Pili túto vodu, aby boli zdraví a speváčky aby dobre spievali. Pri umývaní sa hovoril i nasledovné slová:
Ta vodžicka cysta, od Jezusa Krysta.
Obmyva břyski, kořeňe,
obmyj i mňe, gřysne stvořeňe.
Vodu si nabrali aj do nádob a priniesli domov. Ráno, hneď ako všetci povstávali sa umývali v tejto vode. Hlavne však tí, ktorí neboli v noci na procesii (deti, nevládni a veľmi starí ľudia). Zbytkom vody sa poliali všetky kvety v celom dome.
Zvyky a obyčaje na Veľký piatok
V tento deň sa presádzali kvety, strihali stromčeky, aby dobre rástli, boli bujné a mali dobrú úrodu. Tento deň bol určený špeciálne na tieto práce. Iné roboty sa vykonávať nesmeli. Držal sa prísny pôst, len raz denne bolo dovolené sa dosýta najesť.
Zvyky a obyčaje na Bielu sobotu
Tento deň sa tak nazýva podľa plachty, ktorou ovinuli Ježiša keď ho snímali z kríža. Na Bielu sobotu gazdinky piekli, varili a maľovali vajíčka. Vajíčka sa farbili v odvare z cibuľových šupiek. Neboli žiadne špeciálne spôsoby zdobenia vajíčok. V sobotu večer sa išlo do kostola. Gazdiná si do batôžka nabalila rôzne potraviny (chlieb, syr, soľ, chren...). Pri omši farár posvätil tieto potraviny.
Zvyky a obyčaje na Veľkú nedeľu
Hneď ráno sa jedli posvätené potraviny. Najprv sa lízala soľ. Každý člen rodiny musel aspoň raz ochutnať, aby si vedel lepšie predstaviť veľké utrpenie Ježiša. Potom sa jedol chren, znak toho, že Kristovi dávali piť ocot. Z ostatných potravín (chlieb, syr, cibuľa a pod.) sa pripravili raňajky.
Všetky zvyky počas celého týždňa sa ešte stále u nás udržali a dodržiavajú sa. Na Bielu sobotu však ženy nenosia do kostola batôžteky s jedlom na posvätenie. Tento obyčaj sa takmer úplne vytratil, iba niektoré staršie gazdinky si do vrecka zabalili štipku soli, či kúsok chrenu. Dnes sa však toto svätenie jedál vykonávaju (ale v menšej miere) opäť. Gazdinky naplnia košíčky rôznym jedlom - slaninkou, klopásou, šunkou, varenými vajičkami, domácim maslom... a donesú ich na svätú omši počas ktorej sú tieto jedlá posvätené.
Zvyky a obyčaje na Veľkonočný pondelok
Oblievačka sa začala už po polnoci. V tom čase sa mládenci stretávali buď v krčme, alebo v niektorej chalupe. Tu sa dohodli koho pôjdu vyšibať ako prvého, z ktorého konca dediny začnú. Nacvičili si piesne a okolo jednej hodiny po polnoci, prípadne neskôr už išli oblievať dievky súce na vydaj. Do rána prešli celú dedinu. Po dedine chodili spievajúc s heligónkou. Pred domom vždy zabúchali na dvere a spievali rôzne piesne, väčšinou slovenské. Dievka oblievačov vždy pustila dnu, inak by o nej hovorili, že je pohŕdavá. Mládenci obliali dievku vodou zo studne a vyšibali korbáčom. Potom nasledovalo pohostenie. Spoločne si ešte zaspievali. Mládenci, ktorí mali frajerky, ostávali u nich a ostatní sa pobrali ďalej. Výslužka za oblievačku nebola bohatá. Mládenec dostal stužku na korbáč. Vajíčka dostávali len v bohatších rodinách. Ráno a cez deň chodili po oblievaní len deti a najbližšia rodina.
V súčasnosti sa tento zvyk oblievačky zachoval presne v takej istej podobe. Mládenci aj teraz chodia oblievať dievky už od polnoci. Je to veľmi veselý a živý sviatok plný spevu, vody, voňaviek, korbáčov. Neraz sa na oblievačkách i tancuje. Ukážka veľkonočnej piesne:
Nepudem ku tobě
želony javoře.
Poľyvace ido
stojo na oboře.
Zvyky a obyčaje spojené s jarnými prácami
Orba, siatie
Ďalším zvykom, ktorý je iste veľmi zaujímavý, krásny a je prejavom hlbokej viery a pokory goralského človeka je obrad, ktorý sa konal vždy na jar, keď sa išlo prvý krát po tvrdej zime na pole, aby sa tam mohla vyorať prvá brázda. Ľudia si pôdu veľmi vážili aj keď jej úrodnosť nebola vždy vysoká. Museli veľmi ťažko pracovať, aby na hornatých Oravských holiach mohli niečo vypestovať. Ale oni boli vďační i zato málo, čo sa im urodilo. Tieto obyčaje okolo jarných prác na poli boli poznačené istou dávkou nábožnosti, vďaky a prosby o požehnanie a pomoc u Boha.
Prípravy sa začali už na Kvetnú nedeľu, kedy kňaz v kostole pri omši slávnostne posvätil bahniatka. Tie sa používali pri požehnávaní jarných prác. Predtým, ako sa išlo na pole, sa museli pripraviť vrecia s ovsom a jačmeňom určeným na siatie. Do týchto vriec sa pridal jeden konárik posvätených "kvetnonedeľných" bahniatok. Robilo sa to vraj preto, aby malo obilie také hrubé klasy ako bahniatka. Obrad pokračoval, keď bol kôň zapriahnutý vo voze a furman pripravený na odchod do poľa. Gazdiná vtedy zobrala zväzok bahniatok namočených vo svätenej vode a ňou v znamení kríža pokropila furmana, koňa i voz. Zbytkom svätenej vody obliala kolesá na pluhu, aby sa pri orbe nerozpadli. Takto vyzbrojený nádejou a vierou sa oráč vybral na pole. Tu sa ešte obrad zďaleka nekončil, ale pokračoval ďalej. Furman zapriahol koňa do pluhu a pred tým než vyoral prvú brázdu, požehnal koňa v znamení kríža. Potom si v čo najhlbšej pokore kľakol spolu s pohoničom na zem a spolu sa nahlas pomodlili. Po modlitbe vzal furman do svojich rúk za hrsť hliny zo zeme a potrel ňou hruď koňa, aby dobre ťahal a aby sa mu od chomúta nevytvorili rany. Po všetkých týchto ceremóniách sa začala tvrdá robota. Bahniatka potom zaoral do prvej brázdy.
Aj dnes sa nájdu v Hladovke i Suchej Hore gazdovia, ktorí dodržiavajú niektoré časti obradu na poli. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že sa tento zvyk vytráca z goralských rodín práve tak rýchlo, ako ľudia strádajú záujem o gazdovstvo a gazdovanie vôbec. Pri týchto, ale aj pri ďalších prácach na poli sa nikdy nestalo, že by niekto bol odišiel z poľa bez toho, aby pomohol svojmu susedovi. Často sa stávali situácie, že rodina skončila poľné práce napríklad na obed. Domov však prišli až večer. Prečo? Nuž preto, lebo cestou sa zastavili pri tých, ktorí potrebovali pomoc. Táto pomoc bola viditeľná nielen pri jarných prácach, ale pri robotách počas celého roka. Pri sušení sena, sadení a kopaní zemiakov, kosení a pod.
Prvé vyháňanie oviec na pašu
Prvé vyháňanie oviec bolo sprevádzané vždy veľkým spevom a muzikou. Bola to pre dedinu vždy veľká slávnosť. Najprv gazda spolu s gazdinou okadili svoje ovce rozpálenými uhlíkmi a potom ich prežehnali v znamení kríža svätenou zelinou, ktorú svätil farár 15. augusta v kostole. Bol to zväzok rôznych kvitnúcich voňavých rastlín. Tieto rastliny sa zbierali vždy na Jána. Po dedine prechádzali s veľkým spevom pastieri. Zastavili sa pri každom dome, kde stál gazda pripravený dať svoje ovce na starosť valachom na obdobie celej jari. Spievali sa rôzne goralské piesne.
Zvyky a obyčaje pri stavaní májov
Mesiac máj bol vždy mesiacom zamilovaných. Chlapci prejavovali k dievčatám svoju náklonnosť aj tak, že im stavali máje. Je to zvyk plný spevu, tanca, muzicírovania. Za dávnych čias sa nestavali máje tak, ako dnes. Mládenec, ktorý mal vážnejší záujem o niektoré dievča, si zavolal na pomoc svojich kamarátov a išli mu postaviť máj. Spievajúc a hrajúc na heligónke, či s muzikou, mládenci prišli pred dom, kde chceli postaviť máj. Na štít domu pribili malý stromček, alebo iba jeho vrcholec ozdobený stužkami. Ak sa v dome, kde mládenci chceli postaviť máj nesvietilo, chlapci máj nepostavili. Zhasnuté svetlo bolo znamením, že dievča neprejavilo záujem o postavenie mája a ani o mládencov. To sa však stávalo len zriedka. Dievky boli vždy veľmi hrdé, keď im mládenci postavili máj. Vždy ich hojne pohostili pálenkou, slaninou a pod. Ak dievča slabo pohostilo mládencov, tí jej už neprišli máj zhodiť. Pri stavaní májov sa spievali rôzne piesne. Boli však aj piesne určené priamo na túto slávnosť. Tento obyčaj sa udržiava ešte aj dnes, no v oveľa menšej miere a už niekoľko rokov sa v obciach organizuje spoločné stavanie mája uprostred dediny.
Ukážka piesne (SH):
Požyrala oknem,
požyrala sybom,
kje mi uz nepřišľi,
to mi uz nepřidom.
Na nasyj Poľaňe
zrdky še ščinajom,
go̲raľskim džyfcynom
maje še stavjajom.
Postavjyľi maja
tyj svojyj džyfcyňe,
kje go přido zrucač,
sto̲fka jo ňemiňe.
Maje še stavjajo
ňespi ze džyfcyno,
jak ňeskoro staňes,
maja ňedostaňes.
